Stať obsahuje niekoľko aplikácií verzie historickej teórie vlastných mien, ktorá bola uvedená v predchádzajúcom pokračovaní (pozri [11]). Tieto aplikácie majú obhájiť jej epistemologicky skromné stanovisko (referovanie na veci prostredníctvom mien nepredpokladá nijaký iný epistemický kontakt s týmito vecami). Tvrdí sa, že rozdiel medzi výrazovou referenciou a hovorcovou referenciou, ktorý je jadrom predloženej teórie, nám umožňuje vysvetliť mnohé známe príklady (napríklad Kripkeho príklady s menami “Gödel”/“Schmidt” a “Feynman”/“Gell-Mann”). Na iných príkladoch sa takisto testujú hranice referenčného používania vlastných mien (napríklad Evansov príklad s menom “Madagaskar” alebo Yagisawavov príklad mien “Spot” a “Garf”). Ukazuje sa, že teórie nie je ani príliš úzka, ani príliš široká: nevylučuje tie použitia vlastných mien, ktoré sú evidentne referenčné, ale zároveň nezaraďuje medzi referovanie evidentne nereferenčné “použitia” mena.