Základnou témou je analýza novokantovskej teórie kultúry a prechod od teórie kultúry k antropológii. Filozofické koncepcie, ktoré obvykle súhrnne charakterizujeme ako novokantovstvo, vznikom ako i vrcholom svojho pôsobenia podstatne určovali spôsob filozofického myslenia na väčšine európskych elitných univerzít pred prvou svetovou vojnou. To znamená, že sotva možno plne pochopiť dynamiku vývoja filozofického myslenia v 20. storočí bez priamych alebo nepriamych odkazov na mysliteľov novokantovských škôl. Obvykle sa za jadro novokantovskej koncepcie kultúry považuje teória poznania, ktorú pochopili ako „kritiku” poznania, to znamená ako analýzu imanentnej – logickej a kategoriálnej – štruktúry teoretického vedomia a poznania. Monografia sa sústreďuje predovšetkým na kritickú analýzu novokantovskej interpretácie Kantovho „kopernikovského obratu”, na problém vzťahu subjektívna a objektívna, ako aj na problémy rozboru foriem duchovnej aktivity. Autor sa usiluje dokázať, že problém poznania možno adekvátne riešiť, len ak vezmeme do úvahy ontologické, antropologické a historicko-sociálne rozmery poznávacieho procesu. Významná časť úsilia novokantovcov bola venovaná filozofickej analýze predpokladov a metód vied, a to ako prírodných, tak i spoločenských. Práve tu, pri interpretácii filozofických problémov špeciálnych vied, predstavitelia marburskej školy najostrejšie formulujú svoje argumenty proti naturalistickým a pozitivistickým koncepciám poznania. Monografia o novokantovstve je príspevkom k lepšiemu pochopeniu dynamiky vývoja filozofického myslenia v poslednom storočí.