Vo francúzskej filozofickej tradícii je téma absurdna aj v súčasnosti prítomná a bola do nej introdukovaná fenomenologickými mysliteľmi, ako sú E. Levinas (pojem il y a) a M. Blachot (pojem neutra). V nedávnom období tento štýl myslenia oživili okrem iných myslitelia A. Comte-Sponville (pojem beznádeje), Clément Rosset (idiotskosť) a Marcel Conche (tragickosť). Podobné prvky však môžeme vysledovať aj u mysliteľov, ktorí z nich nerobia centrum svojho myslenia (zúfalstvo u C. Romana). Pôjde o preskúmanie koncepcií tejto tendencie so zámerom predstaviť takú interpretáciu primárne negatívne konotovaných termínov, ktorá bude slúžiť ako východisko pre ich „pozitívne“ pochopenie (príkladom môže byť tragická múdrosť u Concha).

Fenomény konfliktu a nepriateľstva sú tradične reflektované ako nežiaduce, prechodné a odvodené. Zámerom výskumu je nadviazať na minoritný prúd myslenia a skúmať ich ako konštitutívne súčasti rozvrhu sociálnych vzťahov. Základné opozície nepriateľstva a priateľstva, cudzieho a vlastného je možné chápať ako hierarchické a mocenské štruktúry. Zároveň sú však nevyhnutným predpokladom pre orientáciu v sociálnom svete. Prostredníctvom pohybu dialektickej negácie predstavujú základ pre utváranie a vývoj sociálnej identity.

Možnosti výskumu subjektivity, telesnosti a intersubjektivity sa zohľadnením feministickej optiky rozširujú o signifikantné fenomény a skúsenosti, ktoré obohacujú aj prehlbujú základný rámec fenomenologického skúmania Ja, konania, bytia vo svete sveta. Východiská feministickej fenomenológie nachádzame v prácach E. Steinovej, M. Merleau-Pontyho, S. de Beauvoir, E. Levinasa a i., ako aj v súčasných interpretáciách a nových spracovaniach ako napríklad u S. Heinämaa, L. Fisher, A. Al-Saji. Práca preto predpokladá znalosť fenomenologickej filozofie a fenomenologickej metódy, ako aj oboznámenosť so súčasnými diskusiami v rámci kritickej a feministickej fenomenológie.