Problematika cudzieho ako opaku vlastného už dlhodobo patrí k aktuálnym témam v množstve disciplín spoločenských vied. Responzívna fenomenológia Bernharda Wadlenfelsa chce však cudzosť skúmať od jej zárodkov a ilustruje každú skúsenosť ako odpoveď na cudzie, prekračujúce hranice nášho usporiadania. Cudzie prichádza s nárokom na odpoveď, ktorému sa nevieme vyhnúť a nutne nás rôznymi spôsobmi ovplyvňuje. Cudzie, radikalizovaná forma inakosti, tu navyše vystupuje ako hyperfenomén, rodiaci sa spolu s každou skúsenosťou reflektujúcou našu subjektiviu. Nastoľuje sa hierarchický vzťah, v ktorom sme nútení reagovať odpoveďou, ktorú musíme najprv vytvoriť.

V dizertačnej práci je tvorivá esencia tejto špecifickej formy responzivity kľúčovou témou. Výskum sa snaží poukázať na jej výskyt cez dialogický aspekt fenoménov ako sú prekvapenie, zľaknutie či úzkosť. Hlavným predmetom záujmu je však tvorivý proces v umení, v ktorom sa ilustruje niekoľko foriem výskytu fenoménu cudzieho a ich významné role v kreatívnej skúsenosti a jej výsledku. Náhľad z perspektívy responzívnej fenomenológie by tak mal priniesť rozšírené možnosti uvažovania o improvizácii a o vlastnostiach a hraniciach slobodnej umeleckej expresie.

Dizertačná práca z filozoficko-antropologickej perspektívy reaguje na aktuálnu tému rozsiahlej a prebiehajúcej zmeny geologicko-klimatických podmienok na planéte Zem. Tieto zmeny zachytáva koncept antropocénu, ktorý je charakteristický základnou ideou rozsiahleho vplyvu človeka na funkčnosť Systému Zeme ako celku. Základná myšlienka antropocénu priniesla okrem intenzívneho záujmu o antropogénne vplyvy aj rôzne perspektívy, cez ktoré je človek v diskusiách o antropocéne interpretovaný. Konceptuálny pluralizmus v antropologickej rovine síce poukazuje na transdisciplinárny aspekt antropocénneho diskurzu, ale z filozofického pohľadu v ňom chýba aspekt vzájomného teoretického porozumenia človeku a objasnenia celkového zmyslu jeho úlohy v antropocéne. Cieľom dizertačnej práce je vypracovanie systematického pohľadu na človeka pre koncept antropocénu prostredníctvom objasnenia významu vybraných koncepcií človeka a kritickej analýzy vzťahu týchto koncepcií ku konceptu antropocénu.

Vzbura je opomínaným filozofickým pojmom, ktorého význam dnes nemožno podceňovať. V súčasnej spoločnosti sa stretávame s nebezpečne mylným poňatím individuálnej slobody, ktoré považuje sféru autonómie jednotlivca za neobmedzenú a nepriepustnú voči vonkajším zásahom. To vedie k najrôznejším iracionálnym vzburám, ktorých najnovším svedectvom je vzbura proti verejným zdravotným opatreniam počas pandémie. Toto vyvoláva dôležité filozofické otázky o povahe slobody a vzbury a je zrejmé, že na to, aby bola vzbura konštruktívna a skutočná, vyžaduje si súbor jasných etických pravidiel a podmienok.

Hlavnou náplňou dizertačnej práce je historická analýza konceptu vzbury. Výskum pracuje s teóriami ruských anarchistov Michaila Bakunina a Piotra Kropotkina a francúzskeho filozofa Alberta Camusa, ktorí sa domnievajú, že vzbura vychádza z pojmu slobody. Okrem tejto spoločnej nitky skúma hlbšiu, doteraz nie celkom preskúmanú historickú a koncepčnú súvislosť, že Camus bol hlboko ovplyvnený ruskými anarchistami. Pri skúmaní ich spojitosti výskum hľadá myšlienky, ktoré by sa dali kriticky pretaviť do filozofickej koncepcie vzbury, ktorá by mohla byť užitočná aj dnes.

Téma vplyvu vybraných ruských intelektuálov, konkrétne ruského krúžku slavianofilov, na myslenie Ľudovíta Štúra bola otvorená už v prácach Tibora Pichlera a Tatiany Ivantyšynovej. Avšak sami autori kládli otáznik ohľadom jeho charakteru a intenzity. Dizertačná práca tak nadväzuje na otázku „zvratovosti“ Štúrovho myslenia, ktorá predpokladá zmeny v Štúrovom prístupe k národnej emancipácii a posun k ruskej kultúrnej paradigme. V kontexte rozdielnych hľadísk ohľadom Štúrovej ideovej kontinuity alebo diskontinuity sa práca prikláňa k prvému stanovisku a formuluje hypotézu, že z hľadiska ideového obsahu Štúrovo myslenie nevykazovalo nekritický zvrat.

Východiskom výskumu je trojfázové delenie Štúrovho myslenia, navrhnuté Tiborom Pichlerom, ktoré zahŕňa: 1) evolučný racionalizmus, 2) revolučný monarchizmus a 3) cársky fundamentalizmus. Štúr je vnímaný predovšetkým ako intelektuálny aktér národnej transformácie, ktorý teoreticky legitimizoval slovenský národno-emancipačný proces. Zvláštna pozornosť sa preto venuje Štúrovej špecifickej interpretácii nemeckého romantizmu a idealisticko-racionalistickej filozofie z hľadiska národno-sociálnych požiadaviek slovenského etnika. Predpokladá sa, že originálne narábanie s kategóriami rozumnosti, slobody, nutnosti, dejín, národa, subjektívneho a objektívneho už v prvej fáze zbližovalo spôsob Štúrovho a slavianofilského myslenia. V tomto kontexte sa práca sústreďuje na Štúrov teologizmus a slovanský romantizmus. Ciele výskumu zahŕňajú: komparáciu myslenia Štúra a slavianofilov, definovanie miery Štúrovej ideovej originálnosti a samostatnosti, klasifikáciu Štúra ako intelektuálneho aktéra národnej transformácie a zistenie miery Štúrovej ideovej kontinuity v troch naznačených fázach.

Cieľom výskumu je vytvoriť nový, filozoficky podložený prístup k problému dezinformácií v sociálnych médiách. Akademici a spoločnosti doteraz skúmali technické riešenia, ako je vyvracanie dezinformácií alebo pozastavovanie účtov šíriacich dezinformácie. Podobne sa súčasný výskum, tak vo filozofii, ako aj v spoločenských vedách, zameriava na vlastnosti samotných dezinformácií. To ponecháva značnú medzeru v chápaní úlohy ľudí, ktorí majú tendenciu zapájať sa do šírenia nepravdivých tvrdení. Cieľom tohto výskumu je odstrániť túto medzeru použitím techník spracovania prirodzeného jazyka (natural language processing, NLP) na preskúmanie epistemických charakteristík konzumentov dezinformácií. Hlavnou tézou je, že v záujme boja proti dezinformáciám na sociálnych sieťach by sme sa nemali zameriavať na nekonečný boj o obmedzenie nepravdivého obsahu, ale skôr na základné epistemické zlozvyky (t. j. škodlivé vzorce myslenia, ako je napríklad uzavretosť), ktoré umožňujú ich rozmach. Projekt navrhuje nový prístup k boju proti dezinformáciám zameraním sa na algoritmický dizajn platforiem sociálnych médií s cieľom podporiť šírenie presných informácií a podporiť epistemické cnosti (t. j. prospešné vzorce myslenia) medzi používateľmi. Projekt má praktickú aj filozofickú stránku. Praktická stránka sa zameriava na vývoj riešení, ktoré možno použiť na boj proti dezinformáciám v sociálnych médiách. Filozofická stránka projektu sa zaoberá základnými príčinami šírenia dezinformácií. Skúma, ako môžu platformy sociálnych médií podporovať negatívne vzorce myslenia (epistemické zlozvyky), ktoré spôsobujú, že používatelia sú náchylnejší veriť nepravdivým informáciám. Projekt sa zaoberá aj etickými dôsledkami regulácie platforiem sociálnych médií a tvrdí, že niektoré obmedzenia slobody prejavu môžu byť oprávnené, ak zlepšujú celkovú kvalitu verejného diskurzu.