Téma vplyvu vybraných ruských intelektuálov, konkrétne ruského krúžku slavianofilov, na myslenie Ľudovíta Štúra bola otvorená už v prácach Tibora Pichlera a Tatiany Ivantyšynovej. Avšak sami autori kládli otáznik ohľadom jeho charakteru a intenzity. Dizertačná práca tak nadväzuje na otázku „zvratovosti“ Štúrovho myslenia, ktorá predpokladá zmeny v Štúrovom prístupe k národnej emancipácii a posun k ruskej kultúrnej paradigme. V kontexte rozdielnych hľadísk ohľadom Štúrovej ideovej kontinuity alebo diskontinuity sa práca prikláňa k prvému stanovisku a formuluje hypotézu, že z hľadiska ideového obsahu Štúrovo myslenie nevykazovalo nekritický zvrat.

Východiskom výskumu je trojfázové delenie Štúrovho myslenia, navrhnuté Tiborom Pichlerom, ktoré zahŕňa: 1) evolučný racionalizmus, 2) revolučný monarchizmus a 3) cársky fundamentalizmus. Štúr je vnímaný predovšetkým ako intelektuálny aktér národnej transformácie, ktorý teoreticky legitimizoval slovenský národno-emancipačný proces. Zvláštna pozornosť sa preto venuje Štúrovej špecifickej interpretácii nemeckého romantizmu a idealisticko-racionalistickej filozofie z hľadiska národno-sociálnych požiadaviek slovenského etnika. Predpokladá sa, že originálne narábanie s kategóriami rozumnosti, slobody, nutnosti, dejín, národa, subjektívneho a objektívneho už v prvej fáze zbližovalo spôsob Štúrovho a slavianofilského myslenia. V tomto kontexte sa práca sústreďuje na Štúrov teologizmus a slovanský romantizmus. Ciele výskumu zahŕňajú: komparáciu myslenia Štúra a slavianofilov, definovanie miery Štúrovej ideovej originálnosti a samostatnosti, klasifikáciu Štúra ako intelektuálneho aktéra národnej transformácie a zistenie miery Štúrovej ideovej kontinuity v troch naznačených fázach.